Revište? To si píšte!

Školské výlety by mali ostať v pamäti. Spájať v sebe zážitok, dobrodružstvo, pohyb, radosť a kolektívneho ducha. Rozhodnutie vybrať sa s druhostupniarmi na trojdňový (23. - 25.6.2017) pobyt na Revište, ľutovať určite nebudeme. 

Najviac si vážime to, čo získame vlastnými silami. Aj preto sme si cestu do Revištského podhradia odkráčali (s výnimkou krátkej cesty autobusom z Vyhní do Bzenice).  Zo sedla Červená studňa nás modrá turistická značka doviedla až do obce, ktorá je celoslovensky známa najmä pivovarom Steiger. Trasa prechádzala lesmi a lúkami, na ktorých sa rozprestiera niekoľko samôt. 

Napriek teplu sme zvládli prechod Štiavnickými vrchmi bez problémov a dobrá nálada nás neopúšťala. I keď, samozrejme, občas zaznela aj klasická detská mantra ​kedy tam už budeme? :)

Cestu nám spríjemňovali výhľady na zvlnenú krajinu nášho domovského pohoria. Videli sme aj najnovší zámok Slovenska - zámok Marcus nad Repišťom. Čudesné.

Už v prvej polovici putovania sa spomedzi detí sformovala akčná úderka objaviteľov, ktorá neváhala skúmať opustené usadlosti, ako sú tie na Rumplovskej alebo Kešnerovskej. Jej členovia sa v nich takmer udomácnili...

Cesta za poznaním je neľahká. Najmä vtedy, keď vám stojí v ceste žihľavový porast. Široký a vysoký. A tak sme strach premenili na potešenie - žihľavu aktívne vyhľadávali a hádzali sa do nej, akoby to bol ten najlepší nápad na svete. A nie je? :) 

Štiavnické vrchy skrývajú množstvo príbehov. Zaujímavý sa spája aj s vrchom Kerling, pod ktorým sme prechádzali. Práve tu sa začali písať dejiny Hodruše. V stredovekej osade sa tu ťažili rudy pravdepodobne už pred príchodom banských kolonistov z Nemecka. O zániku kedysi prosperu-júcej osady si môžete prečítať tu. Miestna kaplnka si túto dávnu minulosť pamätať nemôže, určite však pozná množstvo iných príbehov. 

Z Bzenice je na Revište, čo by kameňom dohodil. Stačí len prejsť cez železničnú trať, popod diaľnicu do Bukoviny a odtiaľ popri Hrone až do kempu v podhradí. Komáre o sebe našťastie nedali príliš vedieť.

Postaviť si stan, to nie je len tak! Viacerí sa o tom presvedčili pri prvotných nezdaroch. Napokon však mali všetci strechu nad hlavou, karimatku pod sebou a teplý spacák, do ktorého mohli v noci vhupnúť únavou. Tá však nie a nie prísť. Ak počúvate o tom, že tie dnešné deti nič nevydržia, neverte tomu, sú ako na baterkách. Nestačí im takmer 20 kilometrov v nohách, musia k tomu nabehať ďalšie extra míle pri futbale, alebo inom šantení. 

A stále niečo vymýšľajú. Odrazu si tak začali stavať plť z vyschnutých rastlín. Najskôr mala len plávať, neskôr pribudol nápad zapáliť ju a pustiť dole Hronom. Prototyp sa osvedčil na prvý pokus. Sebavedomie vzrástlo.

Začalo sa rodiť plavidlo, ktoré nemalo mať páru. Nadšenie sa prenieslo na viacerých a nastala deľba práce - niektorí stavali (plietli), ďalší zas hľadali a nosili potrebný materiál. 

Čakalo sa na zotmenie. A oplatilo sa. Plavba plte sa zmenila na ohňové divadlo podobné pohrebným obradom starých Vikingov. Večer pred pálením jánskych ohňov, symbolické ukončenie školského roka. 

Deň sa chýlil ku koncu a mnohým ešte stále nestačilo. Nápad na nočný výstup na hrad sa premenil na realitu. Ozbrojení baterkami sme kráčali tmavým lesom, až sme odrazu stáli pred hradnou bránou. 

Nik nás neprepadol, nič nás nezjedlo. Noc plná hviezd nám svietila na povápnenú bielu cestu a tak sme občas kráčali aj bez bateriek. Svätojánske mušky lietali ako malé kométy. Stálo to za to. Po výstupe do horných častí hradu sme vyzerali takto:

Spať sa nešlo ani po návrate do tábora. Majova nočná hra sa rozbehla niečo po polnoci. Tmou sa ozývali výkriky a dupanie nôh zlodejov vlajky a tých, ktorí ich naháňali. My učitelia sme hru doteraz príliš nepochopili. Hlavne, že decká v tom mali jasno...

Už pred siedmou boli stany prázdne a malí hladoši sa vrteli okolo stola pri raňajkách. Po špekáčikoch a rôznych grilovaných dobrotách z večere im už očividne vytrávilo. Akoby vedeli, že aj v tento deň budú potrebovať energie za dvoch.  

Slnko, teplo a voda - naša sobota v skratke. Páľava nás už zrána vyhnala k vode. Nečudo, veď kamienkovú riečnu pláž sme mali len pár krokov od tábora. Voda je radosť, aj tá v Hrone. Deti nepotrebujú ani aquapark...

Osviežení pochodom vchod! Plánu navštíviť Zveropark sme sa nevzdali ani v letnej horúčave. Ktoré topánky si vybrať na cestu? :)

Štyri kilometre a sme tam. Stačí len veľa piť a neupadať na duchu. Pomáha aj nosenie gigantického pohánkovca japonského. 

Cestou míňame samoty roztrúsené na južných svahoch Vtáčnika. Žiarsku kotlinu máme ako na dlani, komíny hlinikárne sa načahujú k oblakom. 

Zveropark v Revišti nás láka najmä kvôli rybám, ktoré sa tam chystáme uloviť a zjesť. Miestny rybník s grilom je väčšou atrakciou ako zvieratá, ktoré sú buď príliš unavené slnkom, alebo zavreté v príliš malých klietkach a kotercoch na to, aby vyzerali šťastné. 

A hor sa rybárčiť! Päť udíc je v bakomáckych rukách a prvé úlovky na seba nenechajú dlho čakať. Najúspešnejšími rybármi sa bezkonkurenčne stávajú Kiko a Bruno. Chalani, len vďaka vám sme si mohli pochutnať na grilovaných pstruhoch. Boli výborné.

Po návrate sa kemp opäť mení na športovisko, plaváreň, oddychovú zónu, alebo herňu spoločenských hier. Kiko objavuje svoj talent a nové hobby. Pomenovať si to netrúfame, postačí snáď fotodokumentácia. :)

Večer sa už prejavuje únava z dvoch naplno prežitých dní a ide sa spať o niečo skôr. Úderka objaviteľov si nedá povedať a proti noci odchádza na hrad, kde sa rozhodla prenocovať. Pod hradnými vežami sa spí výborne.

O 5:47 ráno prišli dať budíček hradné panie. Štyri kozy pricupkali po schodoch z horného hradu a prekvapene na nás pozerali. Prekvapenie nechýbalo, samozrejme, ani na našej strane. Ako slušne vychovaní hostia sme sa s domácimi rýchlo zoznámili a ponúkli ich vodou. Rána na hradoch bývajú magické...

Výlet nevýlet, všetko raz musí skončiť. Predobedom sme sa preto vybrali domov. Ďakujeme Revište, chutilo si nám! :)