Nepokojné dejiny pokojného mesta. Ako sme sa pripravovali na boj

Banská Štiavnica je dnes tichým malomestom, v ktorom si miestni obyvatelia užívajú pokojný život a návštevníci historické krásy a malebné zákutia. V histórii sa jej však nevyhli ani turbulentné obdobia spojené s nebezpečenstvom. V 16. storočí sa veľká časť Uhorska dostáva pod nadvládu Turkov, ktorí si robia zálusk aj na bohaté banské mestá na strednom Slovensku. Reakciou miest na ohrozenie je budovanie mestských hradieb a pevností. Výnimkou nebola ani Banská Štiavnica, ktorej terén dal vzniknúť netypickému obrannému systému, z ktorého dnes už okrem Starého a Nového zámku veľa neostalo. 

Piargska brána - jediná do súčasnosti zachovaná (nie kompletne) mestská brána

Pôdorysy opevnení vybraných slovenských miest

Práve bojom a nepokojnému obdobiu našich dejín sme sa venovali počas celodennej spo-ločnej aktivity s pracovným názvom Príprava na boj.  Žiaci sa ráno začlenili do štyroch vekovo zmiešaných skupín, ktoré predstavo-vali cisárske vojsko, Turkov, lúpežných rytierov a mestskú posádku Banskej Štiavnice.

Každá zo skupín pracovala na viacerých úlohách, ktorých riešenie si vyžadovalo dávku kumštu a tvorivosti. 

Okrem práce v škole sme navštívili aj múzeum protitureckých bojov na Novom zámku, kde sme sa dozvedeli množstvo zaujímavých informácií o období, keď na naše územie zasahoval tieň osmanského polmesiaca. Videli sme dobové zbrane, historické kresby, rytiny a fotografie. 

Čomu všetkému sme sa venovali? Bolo toho vyše hlavy, veď posúďte sami! Každá skupina musela poskladať veľkú mapu Banskej Štiavnice a pomocou informácií z článku a pôdorysu, vytvoriť čo možno najvernejší plastický model niekdajšieho opevnenia (hradby, pevnosti, brány). Niektorí si historickú podobu jednotlivých brán vyhľadali aj na internete. Boli to zaujímavé stavby a poloha viacerých z nich nás celkom prekvapila. Škoda, že sa zachovala len jediná - Piargská brána. 

Každé správne vojsko musí mať okrem výzbroje (meče, šable, palcáty, halapartne, luky, kuše...) aj svoj erb (štít), vlajku (koruhvu) a premyslenú taktiku a spôsob boja. Dali sme sa preto do práce a pekne sme sa vyzbrojili a vystrojili. 

V armáde je dôležitá hierarchia a hodnosti, každé z vojsk si preto malo vymyslieť vlastné. Kto chcel, dal sa aj do tvorby uniformy a vlastnej hymny (bojovej piesne). Turci ju mali v turečtine a naháňala strach!

Ako zvyčajne počas našich spoločných aktivít, poobedie patrilo malej slávnosti v podobe prezentácii toho, čo sa nám podarilo. Všetky vojenské posádky boli skvelé! Najlepšou výzbrojou sa môžu, prekvapivo, pochváliť lúpežníci, ktorí si to ozaj premakali. Brnenie a helmy im mohlo závidieť aj cisárske vojsko, ktoré vsadilo na originálny obojručný meč, ktorým sa dá nielen sekať a bodať, ale aj rezať a píliť. Vodca lúpežníkov je prekvapivo inteligentný a študovaný mladík. Všetkých nás ohúril svojim prejavom, ktorý bol presýtený štylistickými kúskami hodných básnika. Turci naháňali strach svojim odhodlaním a sebavedomím, budú neľahkým protivníkom. I keď, zmocniť sa ich brušných tanečníc, čaju a kávy bude lákať všetky ostatné vojská. Posádka mesta vystúpila pod znakom fénixa. Aj keby mesto padlo, vždy vstane z popola. 

Nabudúce pokračujeme. Vo vzduchu cítiť boj. Kto sa s kým spojí a kto napokon vyhrá zápas o mesto, ktorého bohatstvo láka mnohých? Budeme vás informovať...