O spoločnej aktivite, ktorej názov vyšiel najavo, až keď sa skončila

Tentokrát to celé začalo dosť napínavo. Čakali sme viacerých hostí. Zatiaľ sme nevedeli, kto to bude... Scenár aktivity sme dostali, až keď už vlastne začala, a jej zmysel a hlavný cieľ sme mali hľadať v jej priebehu. 
​
Navyše deti mali samy vytvoriť zmiešané skupiny podľa daných kritérií. Ukázalo sa, že tentokrát to bolo nad ich sily – nejak sa nepodarilo prijať, že spoločný záujem je nadradený nad záujmy niekoľkých jednotlivcov. Nikto nechcel ustúpiť a tak sme museli pristúpiť ku žrebovaniu členov skupín. Takto sa nám podarilo zorganizovať celkom rýchlo a mohli sme sa pustiť do práce.

Každá skupina si vylosovala „svojho“ hosťa. Na príchod hostí sa bolo treba dôkladne pripraviť. Skupiny nachystali miestnosť – usporiadali ju tak, aby bola pre hosťa aj domácich príjemná, prichystali malé občerstvenie, naštudovali informácie o organizácii, ktorú hosť zastupoval, pripravili sa na interview (vymysleli otázky, dohodli sa, kto ho bude viesť / moderovať), pripravili si techniku (fotoaparát, kamera, diktafón). Bolo treba aj premyslieť, ako hosťom predstaviť našu školu, čo im o nej povedať, čo im ukázať v našich priestoroch. Stihnúť toto všetko zhruba za hodinu je poriadna výzva. Skupiny sa s tým vysporiadali tak, že si podelili úlohy a v tímoch skutočne tvrdo pracovali. Potom už sme s napätím čakali, ako to celé bude prebiehať a čo sa dozvieme.

Prvá skupina privítala pani Helenu Koťovú z občianskeho združenia Margarétka. Toto združenie poskytuje pomoc ľuďom so zdravotným a telesným postihnutím a ich rodinám. Prevádzkujú denný stacionár aj terénnu službu. Pani Koťová deťom rozprávala veľa o tom, aké sú dôvody ťažkostí ich klientov. Veľmi názorne a zrozumiteľne hovorila, s čím všetkým sa ich klienti potýkajú v každodennom živote a s čím sa im združenie Margarétka snaží pomáhať. Deti boli do rozhovoru skutočne vtiahnuté, snažili sa precítiť situáciu klientov Margarétky aj cez vlastné skúsenosti s ľuďmi s hendikepom. Tiež sa snažili predstaviť si seba v pozícii pomáhajúcej osoby. Niektorí úprimne priznali, že by to asi nedokázali, že by to na nich bolo priveľa. Dokázali by pomôcť tak, že by si napríklad kúpili nejaké výrobky klientov Margarétky. Pani Koťová nejaké sviečky a mydlá, ktoré v Margarétke vyrábajú, priniesla a my sme si niečo z nich kúpili.

​Druhá skupina sa stretla s pani Evou Trubanovou (Evitkou) z Červených nosov alias sestričkou Paulou Prdelkovou. Rozprávala o tom, ako sa klauni – doktori snažia rozveseľovať a rozosmievať choré deti a aj ich rodičov a aj ich skutočných doktorov a sestričky a aj ošetrovateľov a panie upratovačky. Zdravotní klauni vedia, že ak sa u chorých podarí zobudiť záujem o čokoľvek, podarí sa v nich znovu zobudiť záujem o život a lepšie sa uzdravujú. V čom sa odlišujú zdravotní klauni od klaunov v cirkuse? Čo robí zdravotný klaun, keď je sám smutný? Môžu sa klaunské nosy množiť? Aj o tomto sme sa od Evitky v našom rozhovore dozvedeli. A dostali sme klaunské nosy a aj sme s nimi skúsili kúzliť. 

​Tretia skupina sa rozprávala s pánom Jaroslavom Koledom. Dozvedeli sa o jeho úspešnej snahe založiť a viesť komunitné centrum a škôlku Šobov – Šukar Dživipen. Podarilo sa mu na deti preniesť jeho nadšenie pre vec. Mohli v priamom prenose vnímať, ako to vyzerá, keď niekto niečo robí nezištne pre iných a nesleduje tým vlastný prospech. Boli zaskočené, keď zistili, že pán Koleda má dospelé deti a do komunitnej škôlky vôbec nechodili. Dokázali sa dobre vcítiť do situácie sociálne slabších rodín, ich etnickú príslušnosť vôbec neriešili. Vyrušilo ich, keď zistili, že táto iniciatíva nemala dostatok podpory a nemohla pokračovať ďalej.

​Hosťom štvrtej skupiny bol pán Martin Macharík. Je predsedom Kalvárskeho fondu a hlavne nadšeným záchrancom banskoštiavnickej Kalvárie. Deťom porozprával rôzne detaily z náročného a dlhého procesu záchrany a obnovy našej vzácnej Kalvárie.
​
Vyžadovalo to oslovenie nespočetného množstva ľudí od sponzorov, firmy, drobných remeselníkov až po dobrovoľníkov. Na prepravu materiálu aj ľudí slúžilo terénne auto. Muselo sa pravidelne servisovať, aby taký namáhavý terén a prepravu toľkého materiálu zvládlo. Dva dni po dokončení obnovy sa pokazilo nadobro. Ľudia, ktorí na Kalvárii pracovali sa poriadne nachodili – šlapať stále hore dole kvôli WC, náradiu a všeličomu inému naozaj nebola zábava. Pri prácach sa spotrebovalo obrovské množstvo vody, ktorá sa musela dovážať. Celá táto kalvária obnovy Kalvárie trvala 11 rokov. Prečo to všetko Martin Macharík a jeho spolupracovníci podstupovali? Jednoducho, niekto to urobiť musel.

Popoludní staršie deti z každej skupiny informácie z interview spracovali do posteru a krátko ich odprezentovali pre ostatné skupiny. Podarilo sa dodržať päťminútové limity na každú prezentáciu. Rýchlo sme si takto dokázali posúnúť a vymeniť veľa zaujímavých informácií.
​
Na záver sme si urobili krátky sumár. Čo všetkých hostí spájalo? Prečo sme pozvali práve týchto ľudí? Okamžite zazneli výstižné slová: “nezištná pomoc, dobré srdce, pomoc bez nároku na odmenu, charita, dobré skutky”.

Ďakujem všetkým naším hosťom za obohacujúce a inšpirujúce rozhovory. Ceníme si, že si dokázali nájsť čas a prišli medzi nás. Pomohli nám viac sa zorientovať v tom, čo to znamená robiť veci pre dobro iných. Aj my v škole sa vďaka nim môžeme posunúť o kúsok ďalej. Budeme skúšať robiť dobré skutky, ktoré sú v našich možnostiach. Budeme vnímavejší voči dobrým skutkom iných, budeme si ich viac ceniť a vážiť.