Neobyčajné príbehy obyčajných vecí. Ako sme spoznávali šikovných Štiavničanov z minulosti

Premeny mesta v čase. Ako vyzerala Banská Štiavnica v minulosti a ako vyzerá dnes? Téma, ktorej sa od začiatku školského roka venujeme v rámci našich spoločných aktivít. V septembri sme spoznávali architektúru mesta, zmenu vo vzhľade ulíc a zákutí, pracovali sme s historickými fotografiami a v galérii hľadali historické vyobrazenia mesta.

Bez ľudí by však bolo mesto len prázdnou kulisou. Tentokrát sme sa preto zamerali na spoznanie tých, ktorí tu žili v predminulom a minulom storočí. Samozrejme, príbehy všetkých nie je možné obsiahnuť, preto sme sa zamerali na vybraných majstrov svojho remesla či povolania. Každý z nich utváral Štiavnicu svojim vlastným spôsobom. A na Starom zámku je im venovaná výstava Neobyčajné príbehy obyčajných vecí.

Ako zvyčajne sme sa rozdelili do vekovo zmiešaných skupín, v ktorých sme pracovali na úlohách spätých s vybraným človekom a jeho remeslom (povolaním). O tom, komu sa budú jednotlivé skupiny venovať rozhodli karty osudu. Cukráreň Adolfa a Karolíny Müllnerovcov, majitelia lekární U nádeje a U spasiteľa, zanietený archeológ Ján Truchlík,  pernikári Juraj Gerža a Juraj Velics, starožitník Emil Reif a maliar Jozef Kollár. ​

Kým išli niektoré skupiny pátrať po informáciách priamo na Starý zámok, ďalšie pracovali v škole na tvorbe časovej priamky, alebo vymýšľali a z kartónu vyrábali vývesný štít (tabuľu), ktorý by reprezentoval ich povolanie (remeslo) a bol pýchou ich obchodu (kancelárie). 

Od aktivít mimo školy nás neodradilo ani počasie. Pršalo od rána a dážď sa nechystal ustať. Neexistuje však zlé počasie, len zle oblečený človek. Aby to bolo každému jasné, Mia túto myšlienku zachytila aj na vydarenom piktograme. Darmo, žije v Írsku a s dažďom má isto bohaté skúsenosti.   

Mokré, čerstvo popadané lístie sa nám lepí na päty. Príroda pridáva farbám kontrast a odrazu stojíme pred bránou Starého zámku. Aj touto cestou sa chceme poďakovať zamestnancom Slovenského banského múzea, ktorí nás boli ochotní sprevádzať expozíciou aj v pondelok, kedy majú zvyčajne zatvorené.  

Expozícia o našich ľuďoch je až pod strechou zámku. Zážitkom je už výstup po takmer sto točitých schodoch, ktorými sa dostaneme až na úroveň vežičiek. Cestou hore sa naskytá netradičný pohľad na areál zámku a Banskú Štiavnicu.  

Z deviatich vystavených povolaní (remesiel) nás prioritne zaujíma šesť. So záujmom si však pozeráme aj exponáty súvisiace s prácou pôrodnej baby, pekára a ľudového umelca, ktorý zbieral ľudové piesne a vyrábal originálne hračky. 

Kto by nemal rád sladké dobroty? ​Cukrárne s lákavou ponukou dobrôt dotvárali atmosféru Štiavnice už od 19. storočia. Vychýrenou bola cukráreň Adolfa a Karolíny Müllnerovcov na rušnom Trotuári. Vo veľkom starom dome sa nachádzala cukráreň, byt majiteľa a nechýbala výrobňa cukroviniek. Výkonnú chladničku spoľahlivo nahradila ľadovňa. Vnuk Mikuláš spomína, že starí rodičia obchod kúpili od rodiny Markušovcov. Jeho mama Margita tam prišla pracovať až po druhej svetovej vojne. Odpovedala na inzerát hľadajúci vyučenú cukrárku. Otec Mikuláš vyštudoval obchod, k cukrárskemu remeslu veľmi neinklinoval, omnoho radšej cestoval a objavoval nové technológie. Tie sa potom snažil uplatňovať v rodinnej firme. Vďaka nemu Müllnerovci zariadenie zmodernizovali už pred druhou svetovou vojnou. Začali využívať moderné chladiarenské boxy a zmrzlinárske stroje a ľadu odzvonilo. V podkrovnej izbietke domu býval majster cukrár Viliam Titton – rodený Rumun. Miloval cukrárčinu, všetky recepty mal v hlave. Jeho vyhľadávanou lahôdkou bol dezert „parfé“ z vajíčok, smotany, vanilky a čokolády. Zmrazený dezert sa podával na oslavách v lepších meštianskych rodinách o polnoci. Polnočné parfé Müllnerovci servírovali priamo v salóne zákazníka.  

Temperamentný cukrár Titton bol známou štiavnickou postavičkou. Vraj priamo holými rukami vyťahoval z pece horúce plechy. Hoci po znárodnení cukrárne v roku 1948 dostal ponuku pracovať ďalej, ako cukrár to vydržal len dva týždne. Jeho cukrárska česť mu nedovolila piecť koláčiky podľa šetrných štátnych noriem. Radšej žiadne zákusky ako nepodarky. Horúcu pec však nedokázal opustiť. Do konca života stvrdnutými rukami nakladal tehly do pece v továrni Dinas.

Zariadenie lekárne

​Tisícky chorých Štiavničanov sa s dôverou obracalo na služby tunajších lekární. Ľudia túžia byť zdraví a asi aj preto sa horná mestská lekáreň nemohla nazývať inak ako U Nádeje a dolná U Spasiteľa. Vďaka  Eugénii Wassermannovej – vdove po majiteľovi hornej lekárne, sa v roku 1931 časť jej vybavenia dostala do múzejných zbierok. Do múzea sa dostal aj veľmi vzácny exponát – drevený vývesný štít s jej starším názvom U zlatého leva. Lekáreň sa vtedy sťahovala do užšieho centra mesta – do tzv. Deutschovského domu. 

Dolná mestská lekáreň sídlila na prízemí domu na ulici Andreja Kmeťa č. 13. Lekáreň s dlhou tradíciou čakali v 20. storočí ťažké časy. Majiteľovi Jozefovi Horovitzovi ju v roku 1940 z rasových dôvodov odňali, pretože bol žid. Neskôr ju zoštátnili (1945), zreštituovali (1947), znárodnili (1950) a napokon i sprivatizovali (1994). Príbeh lekárne sa uzavrel v roku 2012, kedy ju ako nerentabilnú zatvorili. Vďaka zanieteniu kurátorky Evy Lovásovej sa ucelený inventár lekárne podarilo získať do zbierok múzea. 

Zariadenia na sterilizáciu a destiláciu

Bábky od Štefana Knoppa

Emil Reif bol známym banskoštiavnickým starožitníkom, od ktorého múzeum získalo mnoho hodnotných a unikátnych zbierkových predmetov nielen etnologickej, ale aj historickej povahy. Nákupy boli realizované najmä v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Reif bol dozaista aj  šikovným obchodníkom s výborným odborným renomé, pretože u neho nakupovali mnohé múzeá, najmä SNM - Etnografické múzeum v Martine. Praslice od neho sa nachádzajú aj vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, či Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. O Reifovom živote toho nevieme veľa. Narodil sa 30. októbra 1881 a s manželkou patrili k príslušníkom židovskej náboženskej obce. Reifovo starožitníctvo patrilo k tým, ktoré boli zlikvidované v roku 1940 v rámci Likvidácie podnikov Židov. Zomrel v roku 1942 na neznámom mieste ako obeť holokaustu. 

U starožitníka

Starožitné vázy s tematikou Štiavnice a remesiel

Zaujímavou postavou ​bol aj Ján Truchlík - charizmatický muž, ktorého nekompromisné názory nevoňali socialistickému zriadeniu. V roku 1953 ho nespravodlivo odsúdili na 22 rokov väzenia. V uránových baniach v Jáchymove pracoval ako väzeň až do udelenia amnestie v roku 1964. Tam sa zblížil s českým archeológom (bol jeho spoluväzňom), ktorý ho nadchol pre archeológiu. Po návrate z väzenia sa archeológii začal veľmi intenzívne venovať a táto vášeň ho držala celý život. Po návrate do Banskej Štiavnice pracoval ako konzervátor v Slovenskom banskom múzeu. Jeho vášňou bola archeológia a história. Truchlíkovi sa podarili zásadné archeologické nálezy najmä na Sitne, ktoré obohatili poznanie o význame lokality. Počas výskumov si viedol nálezové denníky, v ktorých sú celé state napísané tajným písmom. Tie sa doposiaľ nepodarilo nikomu dešifrovať. 

Zo života archeológa

Truchlíkove tajné písmo

​Staré domy sú ako archy. Majitelia sa menia, domy ostávajú a s nimi aj ich tajomstvá. Konzervátorka múzea Ingrid Valachová s manželom kúpili starý dom, ktorý predchádzajúci majitelia nestihli vypratať. Ich malé múzeum začalo odhaľovať osudy domácich. Zistili, že v dome žila Mária Ilčíková (narodená v roku 1872). Hoci sa za slobodna volala Smrtníková, napokon pomáhala ľuďom prichádzať na svet. Viac ako päťdesiat rokov bola pôrodnou asistentkou. Kto vie koľkým Štiavničanom pomohla na svet? Ingrid na povale domu okrem iného objavila knihu, v ktorej pani Ilčíková viedla záznamy pôrodov (od roku 1931 – 1953). Vďaka Valachovcom sa zaujímavé dokumenty dostali do múzea.  

Po prezretí expozície a zistení potrebných informácií sme sa (ak to bolo možné) vybrali hľadať dom, v ktorom naša postava žila alebo pracovala. Vo väčšine prípadov sa to podarilo, niekedy však nemali dostatok informácií ani v samotnom múzeu. Skupina, ktorá sa venovala životu a práci maliara Jozefa Kollára, návštivila jeho rodný dom pri Botanickej záhrade. Zistili sme, že ho tam už mnoho nepripomína, budova sa využíva ako vzdelávacie centrum. 

Okrem odkrývania histórie sme sa venovali aj súčasnosti a pokúsili sa zmapovať, kde sa dnes nachádzajú prevádzky daného povolania (remesla) - cukrárne, lekárne, starožitníctva a pod. 

Zážitkom pre starožitnícku skupinu bola návšteva súčasného starožitníctva v budove radnice. Malý obchodík skrýva množstvo zaujímavostí a pokladov, na ktorých sme si išli oči vyočiť. Staré obrazy, mince, bankovky, zbrane, keramika, odevy a rôzne predmety od výmyslu sveta. Ďakujeme pani, ktorá bola ochotná nám venovať čas a odpovedala na naše zvedavé otázky.

V dome vedľa Berggerichtu bolo niekedy starožitníctvo Emila Reifa

Množstvo z nálezov archeológa Jána Truchlíka skončilo v Slovenskom banskom múzeu

Po návrate do školy sme pokračovali na riešení ostávajúcich úloh. Opisovali sme budovy, konštruovali ich kartónové modely, tvorili kvíz o našom remesle a pripravovali si všetko potrebné na poobednú prezentáciu. 

A potom to vypuklo. Spoločné stretnutie v našej sále a sedem minút slávy pre každú skupinu. Čo sme sa naučili, vypátrali a vytvorili?  Súčasťou prezentácií boli po prvýkrát aj kvízy pre obecenstvo. Rozhodne sa osvedčili. Dôkazom je zvýšená pozornosť poslucháčov a ich pohotové reakcie. 

Starožitníci na scénu

​Starožitníci okrem iného zistili aj to, že v Banskoštiavnickom okrese žilo pred 2. svet. vojnou okolo 500 Židov. Ich niekdajšiu prítomnosť v meste nám dodnes pripomína židovský cintorín a synagóga.  

Starožitníčky sa rozhodli obliecť do "historických kostýmov". Peniaze sú, samozrejme, tiež starožiné

Lekárnici

Kvíz sa tvoril aj v aplikácii Kahoot!

Umelci

Alžbetka poňala dom umelca skutočne originálne

Sme radi, že tradícia spoločných aktivít na Bakomi už zapustila hlboké korene a strom nášho poznania prináša prvé ovocie. Niekedy sladké, inokedy trochu kyslejšie. Na dobrú úrodu sa však oplatí čakať. A my sme trpezliví. :)

Archeológovia